Architekt Burák: Volvo zmení Košice ako železiarne, no mesto nie je pripravené.

POČET ŽERIAVOV HOVORÍ AJ O TOM, ČI JE MESTO ŽIVÉ, V BRATISLAVE JE TO ŽERIAV ZA ŽERIAVOM A ENORMNÁ STAVEBNÁ AKTIVITA, HOVORÍ.
Tak, ako od sedemdesiatych rokov určili obraz Košíc Východoslovenské železiarne, zmení ho aj príchod švédskej automobilky Volvo.
Košice však nie sú pripravené, majú územný plán spred polstoročia. Zmení to život Košičanov, mesto sa bude rozširovať a čakajú nás obrovské zápchy, očakáva architekt MICHAL BURÁK. Verí však, že mesto príchod stoviek zahraničných manažérov obohatí a má šancu na zmenu.
Tvrdí, že Košice sa budú pre svoju nepripravenosť vyvíjať presne naopak, ako deklarujú. Namiesto zahusťovania sa budú rozširovať smerom von. Keď odpovede na otázku bývania nie sú už dnes, investičná výstavba sa nemôže realizovať od zajtra, hovorí o pláne radnice na tisícky nových bytov. Podľa Buráka dnes Košice nevedia, kde a ako sa budú rozvíjať, Útvar hlavného architekta nemá vízie, len úradničí.
Nárast cien stavebných materiálov stopol stavbu rodinných domov, no tie sú už pre architekta nočnou morou. Vraví, že začínajú nadšením, končia frustráciou.

Do Košíc mieri Volvo, ako je mesto pripravené na príchod veľkého investora?
To sa pýtam aj ja. Základ takého
rozvoja mesta je strategický dokument a
územný plán. Mesto ho má, ale je zo sedemdesiatych
rokov. Či tento územný
plán reaguje na takúto veľkú investíciu,
neviem, je to otáznik.

Zjavne nereaguje, keďže je desaťročia starý.
Príchod investora znamená veľký
nápor. Je to ale dobrá vec, prirovnal by
som to ku príchodu VSŽ do Košíc. Dnešné
sídliská ako Furča, Ťahanovce či Jazero
sú výsledkom vtedajšej industrializácie.
Z dnešného pohľadu to ale nie je
veľké víťazstvo. Príchod nového investora
v novom tisícročí možno nebude až
taký veľký vzhľadom na počet zamestnancov,
ale bude veľký. Bude to znamenať
Košice 2. Je tu potreba rozvoja plôch
na bývanie, sociálneho zázemia, zdravotníckych
zariadení, športovísk, ale
hlavne dopravy.

Na VSŽ sa pozeralo s dešpektom, boli sme oceliarske mesto. Na automobilový priemysel sa nazerá ako na montážnu dielňu. Je príchod investora ako Volvo dobrou správou aj pre tých obyvateľov Košíc, ktorí tam nebudú pracovať?
Určite to zmení pohyb v meste.
Mínusom je, že sa rozvoj bude diať pravdepodobne
smerom von z centra, kde sa
budú tvoriť obrovské zápchy. Veľkým
plusom však je, že do mesta prídu stovky
zahraničných manažérov a pracovníkov,
ktorí mesto kultúrne a jazykovo
obohatia. To vygeneruje dopyt aj po kultúre
či gastre.
To so sebou prinesie zase ďalších investorov,
ktorí jedného dňa môžu zmeniť
montážnu dielňu na sofistikovanejšie
mesto. Tento kolobeh ale musí začať
namáhavou prácou, aby sa postupne
mohol pretransformovať na prácu s vyššou
hodnotou.
Na druhej strane treba povedať, že
Volvo asi nebude čisto montážna dielňa,
výroba elektrických áut je, čo sa týka
montáže, iný level. Už to nie je o zlievaní
ocele v skafandri. Myslím, že je to veľká
šanca, aby sa mesto premenilo.

Bežný Košičan sa bude mať lepšie?
Ja sa teším.

Vy ako architekti asi budete mať veľa práce.
Jednak veľa práce, ale tento región potrebuje hovoriť iným jazykom. Bez zahraničných investorov tu bude stále iba
lokálny trh.

S novou fabrikou prídu aj noví zamestnanci, ktorí musia niekde bývať. Primátor Jaroslav Polaček komunikuje, že v budúcom období sa v Košiciach môže postaviť až 25-tisíc nových bytov. Kde sa vôbec môžu tieto byty stavať?
Keď sa pozrieme na panorámu
mesta, tak zistíme, že v Košiciach nie je
žiadny žeriav. Alebo by sme našli možno
jeden. Počet žeriavov hovorí aj o tom, či
je mesto živé. Ak to mám porovnať, v
Bratislave je to žeriav za žeriavom, stavebná
aktivita je tam enormná. A tá už je
výsledok činnosti projektanta, kedy sa
začína prechádzať do fázy realizácie. Nie
som si istý, či máme v tejto chvíli na stole
ako architekti zákazky v objeme tisícov
bytov. Skôr si myslím, že nie. Ak ich
na stole nemáme teraz, proces vybavovania
povolení bude trvať minimálne
dva roky. To znamená, že to asi nie je reálne,
aby sme tu o dva či tri roky videli tisíce
nových bytov.

Spomínali ste Košice 2. S príchodom veľkého investora sa musí mesto nejakým spôsobom nafúknuť, aby sa mali kde umiestniť inštitúcie aj servis. Vidíte niečo z toho v novom mestskom centre, ktoré sa už dekádu skloňuje? Radnica chce bývanie, úrady aj služby koncentrovať za stanicu k Hornádu. Pozeráte sa aj vy optimisticky na túto víziu mesta?
Chcel by som byť takýto optimista.
Ide ale o horizont minimálne 20 rokov.
V tomto území nemáme vysporiadané
pozemky. Sú to zdĺhavé procesy, ktoré sa
nedajú nastaviť v krátkodobom ani
strednodobom horizonte. Vízia je to
skvelá, ale neviem, či pomôže príchodu
investora ako Volvo. Ten nápor tu bude a
odpovede na to, kde bývať, tu nebudú.
Stane sa to, že rozvoj Košíc sa bude vyvíjať
inak, ako by mesto chcelo. To deklaruje,
že chce štruktúry Košíc zahusťovať.
Namiesto toho sa však bude diať presný
opak, a to, že sa mesto bude rozširovať
smerom von. Tomu sa nedá zabrániť, keď
nie je mesto pripravené už dnes. Keď tie
odpovede na otázku bývania nie sú už
dnes, investičná výstavba sa nemôže realizovať
od zajtra.

Ak sa mesto zaviazalo Volvu, že byty budú, môže sa v tomto spoliehať len na súkromných investorov?
Celé to bude o súkromných investoroch.
Ale mesto dnes nie je schopné
poskytnúť pripravené územia, to znamená
územia, ktoré sú v územnom
pláne určené na výstavbu, a územia,
ktoré majú vydané povoľovacie procesy.
Keď to nemá, ani súkromní investori nemajú
priestor, kde výstavbu realizovať.
Keď mesto nemá vopred víziu, nebude v
pozícii lídra, ale bude ťahať za kratší koniec.
Bude sa musieť spoľahnúť na to, že
jedného dňa bude musieť priklepnúť čokoľvek,
aby naplnilo očakávané počty.

Čo by mohlo byť riešením problémov s nedostatočným plánovaním a štruktúrovaním mesta? Nemal by to byť metropolitný inštitút ako v Bratislave, ktorý by zastrešoval jednotný rozvoj?
Snažíme sa, aby tu niečo také bolo.
V Bratislave majú aj Útvar hlavného architekta,
aj metropolitný inštitút, ktoré
si ale nekonkurujú. Majú nastavené pravidlá
a oblasti pôsobnosti, hlavný architekt
píše stanoviská a vyjadrenia k
územným plánom a inštitút generuje
vízie a plány do budúcna, ako bude vopred
pripravovať územie. Úrad hlavného
architekta u nás iba kontroluje súlad,
nemá kapacitu generovať víziu tak, ako
to nutne potrebujeme. My vlastne vôbec
nemáme odpoveď na to, kde a ako sa bude
mesto rozvíjať. Vieme napríklad len,
že tu na nejakom fliačku niečo bude, ale
nemáme vyriešené územné plány zón
alebo podrobnejšie dokumentácie.

Častou výčitkou investorov a developerov je, že mesto ako také kladie prekážky v rozvoji Košíc. Ako to cítite vo vašom ateliéri, zdržiava mesto alebo je nápomocné?
Je to širší problém, s ktorým sa potýkajú
aj v iných mestách. Keď sa pozrieme
na mestá za našimi hranicami, sú
tam obrovské územia vopred pripravované
samotným mestom. To znamená,
že sú na územie dovádzané siete, ktoré
sa majú rozvíjať aj pre súkromných investorov.
Mesto doslova pripravuje developovateľnú
pôdu. Takým spôsobom tu,
ani na celom Slovensku nepracujeme.
Dôvodom podľa mňa je, že tu trh a rozvoj
dlhodobo stagnoval. Samospráva si totiž
nemôže dovoliť zariskovať, že pripraví
priemyselný park, do ktorého nikto nepríde.

Čo si myslíte o víťaznom architektonickom návrhu Nového mestského centra?
Veľmi sa mi páči, je to veľmi
výrazné urbanistické gesto. Ale zároveň
možno trošku odvážne, je to dlhá línia
blokovej štruktúry. Na obrázkoch to vyzerá
fantasticky, ale obávam sa, či to nie
je pre toto mesto možno viac, než je potrebné.
Integrálne prepojenie rieky na
centrum mesta je absolútne nevyhnutné,
Košice v podstate nemajú rieku,
vôbec nevnímam, že by tu nejaký Hornád
tiekol. Mesto bolo zdecimované priemyslom,
prekládkami železničných
tratí a preložkou Hornádu, aby to vyhovovalo
priemyslu. Keď sa jedného dňa
ďalšie generácie dožijú toho, že budú
mať rieku, ktorá bude integrálnou súčasťou
mesta, bude to víťazstvo.

Odvážnejšia verzia hovorí o obnovení Hornádu na Štefánikovej ulici. Asi si to dnes nevieme predstaviť, ale je vylúčené, že sa niekedy vráti voda do centra Košíc?
My sme ako architekti prišli s iniciatívou,
aby sme vodu potiahli až popred
železničnú stanicu, ale to sa vôbec nestretlo s pochopením. Sú mestá, kde to
nie je vylúčené. V meradle, v akom rastieme,
sú to skoro nepredstaviteľné veci. Ale
keď sa za socializmu podarilo uskutočniť
takúto obrovskú a futuristickú premenu,
že dokázali v tomto regióne presunúť celý
tok a premeniť ho v tom čase na
štvorprúdovú cestu, ktorá generovala dopyt
po nových a nových autách a automobilovom
priemysle, tak verím, že
jedného dňa môžeme vrátiť rieku tam,
kde pôvodne bola. Treba len rovnako revolučné
vízie ako vtedy. Vtedy bola na prvom
mieste industrializácia, dnes je to
skôr o ekológii a boji proti klimatickým
zmenám. Sú to rovnako revolučné výzvy.

Pred dvomi rokmi ste navrhli podobu slovenského pavilónu na EXPO v Dubaji. Mala to byť vaša životná zákazka, pavilón sme nakoniec nemali. Prečo?
Kameňom úrazu bola nemohúcnosť
organizačného tímu na slovenskej
strane. Aj oveľa menšie krajiny vystavujú
vo vlastných pavilónoch, my toho nie
sme schopní. Nemáme na to ani finančne,
ani kultúrne, ale ani mentálne. My
si prenajmeme nejakú búdu a to nám
stačí. Je to totálne zlyhanie.

Na minuloročnom Bienále architektúry v Benátkach bol zas Československý pavilón zavretý. Nie je to taký slovenský trend, že nie sme schopní sa reprezentovať?
Je to smutný stav. V Benátkach bol
technický problém na stavbe. Ako ale
môže byť toto problém? My na Slovensku
si sami komplikujeme vlastné procesy
viac ako inde vo svete. Nie sme
schopní normálne, v reálnom čase, kvalitne
verejne obstarávať. Hádžeme si polená
pod nohy. Ako je možné, že Maďarsko,
Česko alebo Poľsko dokážu z tých istých
eurofondov stavať také veci, aké
stavajú? My ideme úplne pod priemer,
nám stačí úplne to najlacnejšie. Akceptujeme
priemernosť ako štandard. Nadštandard
je niečo, čo sa pre nás nehodí,
je to pre vyvolených.

Pred dekádou ste stáli za iniciatívou Mestské zásahy, keď sa Košice usilovali o titul Európske hlavné mesto kultúry. Projekt priniesol veľa pekných vizualizácii,
no čo sa z toho podarilo uskutočniť?

Najhmatateľnejším výsledkom sú
asi zelené električkové trate. Pamätám
si, že bolo niekoľko návrhov, ktoré riešili
zelené električkové trate, aké sú vo svete
bežné. Na meste sme pri diskusii zistili,
že už projekty revitalizácií tratí mali, ale
neuvažovalo sa o zeleni. My sme im navrhli,
aby ich doplnili, na niektorých miestach
však použili len plastové koberce.
Ale aspoň celá Kuzmányho ulica je
zelená. Áno, o živý koberec sa treba starať,
oproti plastovým kobercom to síce
nie je veľký vizuálny rozdiel, ale klimatický
áno.

Ktorý projekt vás naopak mrzí, že sa neuskutočnil?
Mali sme jednu srdcovku pod mostom
na Moskovskej na Sídlisku KVP. Bol
to v podstate priestor pre bezdomovcov,
my sme tomu chceli dať celoročné využitie,
spraviť kultúrno-športové centrum.
Bohužiaľ, to nevyšlo. Mali sme však
paradoxne skvelú odozvu zo sveta, že je
to vynikajúca vec.

Dostali ste niekoľko architektonických cien, najviac však za premenu výmenníka Važecká. Čím si vysvetľujete, že prerobený výmenník na kultúrne centrum zožal úspech. Je to vďaka reuse prístupu?
Je to akoby diamant, ktorý je kontrastom
oproti prostrediu sídliska. Zaujímavé
je, že ten kontrast nebol zničený.
Prešlo desať rokov a objekt nie je posprejovaný,
nie je zničený a je stále rovnako
pekný a využívaný ako na začiatku. Naďalej
pritom žije komunitným životom.
Bol prijatý, inak by ho vandali dávno rozsekali
na kúsky.

Boli ste prítomný aj pri transformácii Košíc ako mesta kultúry v roku 2013. V tom čase sa zrekonštruovalo aj veľa budov. Ako to zmenilo mesto?
Hlavné mesto kultúry je jedným z
kľúčových projektov, ktorý to tu naštartoval.
Je to absolútny základ, že sa v Košiciach
niečo také udialo. Som veľmi rád,
že máme zrevitalizovaný Mestský park.
Osobne nie som síce zástancom toho, že
je oplotený. Dnes je to však bezpečný priestor,
kde sa nebojím zavolať hocijakú
zahraničnú návštevu. Aj keď je veľa vecí,
ktoré by tam byť nemali.

Hovoríte asi o apartmánovom dome, ktorý obišiel územný plán a nasťahovali sa tam bývalý hlavný architekt Košíc, bývalý predseda parlamentu, miestni podnikatelia, ale aj architekti.
Apartmány uprostred parku nevnímam
z architektonického pohľadu
negatívne, ide o zaujímavú budovu. Najkontroverznejším
sa mi ani nejaví kontakt
budovy a parku, ale skôr budovy a
kúpaliska. Mám pocit, akoby si tam
mohli ísť obyvatelia apartmánov po ôsmej
zaplávať s vlastným kľúčom. Je to
ich privátne kúpalisko alebo mestské
kúpalisko? Rozkol s územným plánom
je tiež neodškriepiteľný, keď vidíme,
akým kreatívnym spôsobom sa dá
územný plán vysvetliť. Keď niečo nie je
v územnom pláne striktne zaregulované,
je veľký priestor na kreativitu. Ale
v Košiciach máme aj kontroverznejšie
veci.

Ktoré konkrétne?
Pre mňa to sú sídliská. Tie naozaj
neznášam. Problém je v tom, že sú odtrhnuté
od centra, nie sú napojené na
mestské štruktúry. Sú to monobloky monofunkčného
využitia, kde nie je zeleň,
ani normálny verejný priestor. Ja som
vyrastal na Furči, doteraz si pamätám na
fotku z detstva so starými rodičmi. Za
nami je Furča, ktorá vyzerá ako niečo katastrofálne.
Prišli sme na úplne nové sídlisko,
ktoré bolo už vtedy úplne rozbité,
opadaná omietka na garážach, všade neporiadok.
Za celé moje detstvo sa tam
nepodarilo vypestovať ani stromy.

Čo by ste poradili zákazníkovi, ktorí sa rozhoduje, kam ísť bývať? Odporučili by ste mu ísť do bytu na sídlisku alebo kúpu pozemku, na ktorom si môže postaviť energetický úspornejší dom?
Sídlisko, aké som spomínal, by som
nikomu neodporúčal (smiech). Je to posledná
destinácia, kam by sa mal človek
nasťahovať. Bohužiaľ, trendom je ísť von,
teda lokalita Košice-okolie. Z ekologického
hľadiska je samozrejme lepšie žiť v
meste, človek veľa ušetrí na dochádzaní.
Bežný občan s nejakým budgetom však
často nemá iné riešenie, ako ísť von. Ide
radšej von do nového, kde bude mať ešte
aj záhradku a počet izieb, ktoré si nastaví.
Časom sa možno vráti do mesta, zistí,
že deti treba nosiť na krúžky, a prestane
ho baviť nekonečná cirkulácia mesto-dedina.
Voľný čas pre rodiča je teda stratený,
robí vodiča.

Akým spôsobom ovplyvnilo biznis a stavby výrazné zvýšenie cien stavebných materiálov?
Zamávalo a enormne to zabolelo.
Ceny sa zdvihli šialeným spôsobom,
komponenty ako napríklad drevo či oceľ
zdraželi o tristo až päťsto percent. Teraz
sa, našťastie, situácia stabilizovala.

Zamávalo to aj s naplánovanými projektmi?
Developerské projekty to veľmi neovplyvnilo,
tie sa plánujú dlhodobo, ale
rodinné domy to úplne odstavilo.

Za rodinný dom ste v minulosti získali ocenenie CE.ZA.AR. Je to to, čo robíte najradšej, ak niekto príde s tým, že chce cool hipsterský dom?
Nie, domy už ani nechcem robiť.
Je to najhoršie, zožerú najviac energie a
väčšinou to končí frustráciou. Na začiatku
chce každý cool hipsterský dom a
entuziazmus je cítiť na oboch stranách.
Udržať rozpočet je ale náročné, každým
dňom sa náklady len navyšujú. Klienti
musia často robiť kompromisy alebo
dokončovať to sami. Výsledok potom
nestojí za to.

Autor: Jana Ogurčáková a Laura Heighes
Zdroj: Denník Korzár – SME