Ako trafiť klinec po hlave (rozhovor s architektmi z Atria)
Košické architektonické štúdio Atrium bolo vytvorené v roku 1991 s cieľom integrovať architektúru, urbanizmus, interiér, dizajn a ostatné zložky tvorby do jedného priestoru. Architekti z Atria sú laureátmi viacerých medzinárodných a celoštátných ocenení pre architektúru a urbanizmus. Viac na www.atrium-archstudio.sk.
Nielen o stave súčasnej slovenskej architektúry sme sa rozprávali s jadrom Atria – Ing. arch. Dušanom Burákom, Csc. a Ing. Michalom Burákom.
Ste laureátmi ceny Dušana Jurkoviča za rok 2004. O vašom víťaznom projekte Umeleckej školy v Smižanoch sa toho popísalo naozaj dosť. Čo vám to dalo? Ako sa pozeráte na túto udalosť s odstupom času?
D.B.:
Pocta takéhoto druhu znamená určitú zaviazanosť, opustenie určitých vyšľapaných ciest, pocit väčšej zodpovednosti. V profesnej dimenzii akou je architektúra, okrem plnenia termínov, zabezpečenia funkčnosti stavby atď., nie vždy je dosť času na to, aby ste sa venovali poctivej architektúre, nie vždy je dostatok energie. Pri projekte umeleckej školy to bola súhra a priaznivá konštelácia okolností. Od bizarnej myšlienky, cez provokatívne a odvážne podklady, ktoré sme predložili investorovi, na ktoré on, na naše počudovanie, zareagoval. Dôsledok takejto súťaže je pre nás to, že sa už nemôžme schovávať, alebo vyhovárať sa na nedostatok času, iná cesta už jednoducho nie je. Jedine poctivá architektúra.
M.B.:
Mám pocit, že sme sa dostali inam, no nielen kvôli Jurkovičovej cene. Pamätám si, že asi po roku, mi tá stavba začala byť cudzia. Uvedomil som si, že niečo skončilo a už to nie je naše. Ale som rád, že je to tak, inak by sme stáli na jednom mieste. V každom prípade sme sa poučili na investoroch. Pochopil som, že netreba robiť kompromisy, ale ísť tvrdo za vecou, lebo to napokon nedopadne dobre.
Majú podľa vás podobné súťaže zmysel? Môžu prispievať k zvýšovaniu úrovne architektúry?
M.B.:
Cena Dušana Jurkoviča je v mediálnom úzadí, niečo ako Cena Martina Benku vo výtvarnom umení, o ktorej prakticky málokto vie. Populárnejšia je skôr súťaž Stavba roka.
D.B.:
Ak hovoríme o Stavbe roka, tam je to viazané na konkrétnych dodávateľov a tí majú záujem podporiť túto akciu. Ale späť k otázke. Myslím, že určitá exhibícia je človeku vrodená. Je to prirodzené. Je tu percipient. Nevytvorím predsa niečo, na čo sa budem pozerať len ja sám. Teší ma, keď je tu určitý ohlas, o to viac keď sa snažíme o zložitejšiu formuláciu a tú odozvu potom cítime. Myslím si, že súťaže sú potrebné a opodstatnené, len nesmú byť na báze plytkých kritérií.
Čo (pekné) si môže človek predstaviť pod pojmom „súčasná slovenská architektúra“?
D.B.:
Neviem ako si ju predstavuje laik. Závisí to od toho ako je erudovaný. Pokiaľ nemá učité vstupy, tak si pod architektúrou môže predstaviť aj katalógový rodiný dom v štýle podnikateľského baroka. Ako odborník si pod týmto pojmom predstavím celý rad dobrých a kvalitných barakov, ktoré boli postavené za ostatné obdobie.
M.B.:
Vo svete teraz “letí” náš starý socialistický funkcionalizmus. Staré významné, nielen bratislavské stavby, sú detailne fotografované a mapované na www stránkach. Napríklad projekt www.ostmoderne.com. Holandská architektúra teraz objavuje to, čo tu bolo u nás pred 25. rokmi…
D.B.:
Kumšt tvorcov socialistických stavieb spočíval v tom, že z toho minima, ale nie minimalizmu, našli svoje vlastné výrazivo, typizáciu, ktorými odolávali tej mašinérii technokratizmu a ekonomizmu. Boli to kvalitné stavby 60-tych, 70-tych rokov, kultúrneho, či výskumného charakteru, na ktoré bolo vtedy tých grajciarov viacej. K tej miernej irónii v otázke: sú tu ostrovy pozitívnej deviácie, je už väčšia chuť po odvážnejšej a dobrej architektúre, ale to gro sú ešte nevykryštalizované názory, príliš romantické, nereflektujúce dobu, v ktorej žijeme. Príčina je asi v tom, že sme boli príliš „bázniví“ k dianiu vo svete, akoby sme neverili vo vlastné sily. Osobne ale cítim, že tu už sú osobné a autentické výpovede.
V dnešnej dobe je ťažké byť nonkonformný. Žijeme pseudokapitalizmus, kde je najväčší odborník ten, kto má peniaze. Ako sa vám darí zvládať tento problém na poli architektúry?
D.B.:
Architektúra musí slúžiť, čiže ustupovanie je základná dilema. Môžme totálne sploštiť a sfunkčniť architektúru a z toho získať pravdivú formu, alebo tam vnášať idey, ktoré nemajú charakter primárnej funkčnosti, ale človek ich potrebuje. Je to len problém tvorby. Architektúra nie je len umeleckou činnosťou. Osobne mám pocit, že viac-menej máme šťastie na investorov, ktorí nám dôverujú a ide im o dobrú architektúru.
M.B.:
Naozaj máme šťastie na investorov, sú chápaví, aj keď nie všetci. Stačí, že sa stretneš s investorom dvakrát a vieš, či s ním chceš ísť ďalej, alebo nie. Sú takí, s ktorými sa nedohodneš, lebo žijú ešte v minulom storočí.
Wrightova myšlienka: „Dom nie je na kopci, dom je súčasťou kopca…“ je stále dominantnou najmä v línii „organickej“ architektúry – ohľaduplnosť k životnému prostrediu a z toho vyplývajúca hra s formou a špecifická tektonika. Vo všeobecnosti je typ mestskej architektúry mnohokrát uniformný, až neosobný. Čo podľa vás určuje kvalitu architektonického diela?
D.B.:
Kolegu Wrighta si nesmierne vážim. Pojem organickej architektúry sa spája s prácami z obdobia minulého storočia. Spojenie stavby s prírodou a v interiéri akési prelínanie civilizačných a prírodných prvkov do jedného celku je možné považovať za kritérium dobrej architektúry. Toto je nám nesmierne blízke. Wright využíva na komunikáciu s prírodou veľmi jednoduché formy. Čiže to nie je otázka formy, ale skôr otázka mierky, druhovosti, materiálov a filozofia prístupu – či prírodu odkopnem, alebo ju pritiahnem. Takisto či som veľmi servilný k prostrediu, provokatívny až drzý – sú rôzne postoje. Kvalitná architektúra sa dá ľahko dekódovať, buď ju človek prijme, alebo nie. Niekedy je však potrebné človeka naviesť, aby ju okúsil. Dobrá architektúra to je ako trafiť klinec po hlave, čím presnejšie, tým hlbšie sa vnorí aj do duše človeka.
M.B.:
Podľa mňa kvalitu mestskej architektúry určuje mnohotvárnosť. Človek by zblbol, keby by bolo celé mesto v organickom štýle, alebo celé zo skla. Potrebujeme zachytiť detail, ale potom potrebujeme niečo, nejakú plochu, kde sa môže náš zrak uvolniť.
Aké je podľa vás myslenie súčasného architekta? Je priestorovejšie? Stačí si predstaviť Cheopsovu pyramídu, alebo Apollodorov Panteón v Ríme… Nie je niekedy to bezvýhradné „spoliehanie sa“ na počítačové CAD systémy iba potláčaním nášho vrodeného intuitívneho vnímania?
M.B.:
Môžeš sa v tom ľahko stratiť a zablúdiť. Si očarený tým, čo si vytvoril a tým ako sa vnáraš hlbšie a hlbšie, môžeš zabudnúť, čo si tým chcel vlastne povedať. Obdivujem starých majstrov. Bez týchto systémov dokázali vytvoriť úžasné priestory, no myslím si, že súčasné CAD systémy sú pre nás dôležité. Niekedy, napríklad pri riešení detailu, máš na výber veľa možností, a keď si to na počítači vymodeluješ, máš hneď odpoveď. Niektorí z kolegov robia vizualizáciu až z hotového realizačného projektu a vtedy sa väčšinou ukážu chyby.
D.B.:
V čase, keď sa ešte nepoužívali počítače, tak si architekt stál za svojou čiarou, ktorej niekedy iní nerozumeli. Aj tieto abstraktné kódy mohli znamenať dobrý výsledok. Vždy bola však otázka postavená tak, či mám dostatok skúseností a či sa dokážem zo svojich chýb poučiť. A chýb bolo veľa. Ale dnes si viem správnosť výsledku overiť v animačnom zobrazení. CAD systémy sú akoby x-tým hráčom v procese tvorby, ktorý niekedy prináša náhodnú myšlienku, o ktorú ho nikto nežiadal a niekedy je aj spolutvorcom.
Minulý rok ste sa zúčastnili súťaže o návrh memoriálu obetiam leteckého nešťastia pri obci Hejce. (Po zhliadnutí víťazného návrhu som mal nachvíľu pocit, že sa stalo druhé nešťastie…) Čo znamená pre architekta realizovať takýto projekt? Nie je to skôr parketa pre sochárov?
M.B.:
Pre mňa sa práve tu začína architektúra. Pri takomto type duchovných stavieb môžeš naplno rozmýšľať a meditovať. Ale myslím si, že je to parketa pre oboch, lebo sa dopĺňajú. Pri tejto súťaži som si všimol zvláštny fenomén. Mnoho výtvarníkov sa zúčastnilo tejto súťaže. Bol som prekvapený ako nízko sa dostali. Akoby ich vedomie, že ide o súťaž, nejako zablokovalo. Nepochopím sochára, ktorý volí kompromis. Niekomu sa to nepáči a ja to radšej pretransformujem na niečo iné a dám tomu iný názov?
D.B.:
Išlo o tragickú udalosť. Bolo potrebné pochopiť, čo sa vlastne udialo a tomu podriadiť aj voľbu vyjadrovacích nástrojov. Z niečoho takého nemožno urobiť Dukliansky pamätník… Vynikajúca komunikácia s výtvarníkom Petrom Valachom nás posúvala do iných polôh. Cítili sme, že „to“ nemôže dominovať, že človek by „to“ mal skôr hľadať. Šancu sme videli v dialógu a v zachovaní miestneho parku jednoduchým „vniknutím“ a pripomenutím si tejto udalosti bez okázalosti. Musím povedať, že víťazný návrh, najmä z architektonickej stránky, bol pre mňa veľkým sklamaním, bez ohľadu na naše umiestnenie v súťaži.
Na čo nové z vašej arch-produkcie sa môžme v dohľadnej budúcnosti tešiť?
M.B.:
Projektujeme veľké mestá, obrovské sídla, nejaké tie mrakodrapy (hahaha)… Neviem sa už dočkať dvoch-troch rodinných domov, ktoré sa dokončujú. Prebieha dostavba jednej knižnice v Košiciach a domova dôchodcov v Spišskej Novej Vsi. Na jar by mal byť dokončený aj vojenský cintorín v Bodružali. Najviac ma ale tešia rodinné domy, je to nekonečný proces…
D.B.:
Zaujímavých zákaziek je dosť. Myslím tematicky. V poslednej dobe sú to objekty pre staršiu generáciu – domovy dôchodcov, atď. V zásade, to čo nie je konfliktné, je pre nás príťažlivé.
Za rozhovor ďakuje Rišo Kitta, internetovy časopis Fuzine