OBNOVA EURÓPSKEJ KONTINUITY, ALEBO ČO VIDÍ JAKOBY?

Medzi posledne menované tendencie sa
zaradila a dlhé roky úspešne v tejto názorovej
sfére pôsobí skupina okolo architekta Dušana
Buráka s názvom Architektonické štúdio
Atrium. Ctí kontext svojho regiónu a hybridizuje
jeho motívy s aktuálnymi architektonickými
tendenciami európskej architektonickej scény.
Mnohé veci tu nie sú vôbec ľahké. Svet východu,
vždy trpiaci tlmenejším rozvojom ako slovenský
západ, kraj kruto prevalcovaný vojnou, ktorá
znamenala hiát dodnes zreteľný, heroické
a netolerantné socialistické intervencie, ktoré
nekompromisne nastolili nový poriadok (pravda
neraz z titulu rovnostárstva priaznivý voči
východu), nová, možno priveľkorysá a jalová
architektúra – to sú dodnes zreteľné zásahy,
ktoré formujú tieto kraje.



Veľkorysé a krásne mesto Košice

leží na hranici medzi východom a západom, presnejšie
povedané je akousi východnou baštou západu.
So svojou najvýchodnejšou gotickou katedrálou,
s henszlsmannovským zrodom uhorskej
pamiatkovej starostlivosti, s hrobom veľkého
Maďara, ktorého sem priviezli z východného
orientálneho exilu, so sporom štúrovskozáborskovským,
tiež tak trochu východnozápadným.
I s dejinnou ruptúrou, ktorú začal
program vlády prichádzajúcej z východu, po
ktorej nasledovalo z východu aj všeličo inšie, ako
len širšia železnica.

Na veľkorysom námestí, zvanom ktovie prečo
iba Hlavnou ulicou sa striedali sochy ako na
bežiacom páse. Od západniarov typu Štefánika
či svätého Václava po chladný závan východu
v podobe gruzínskeho tyrana, či jeho tlmočníka,
pozláteného Gottwalda. Symbolizovali zápas
západu s východom, ktorý najmä v minulom
storočí odsúval toto slávne mesto na kultúrnu
perifériu a spretŕhal jemné nitky máraiovskej
nostalgie.

Po povojnovom rozvrátení a zneistení
tradičných hodnôt tu až v osemdesiatych rokoch
minulého storočia začali klíčiť zárodky nového
sebavedomia. Významne sa na nich podieľala
mladá generácia košických architektov. Možno
boli trochu ľahkovážni, ako im to pripomenula
Alica Štefančíková, ale iste im nechýbala
odvaha a svieža mladistvá bezstarostnosť. Veď
v tých časoch, ktorým vládli objednávatelia
a projektanti diel typu Bieleho domu to inak ako
s bezstarostnou ľahkovážnosťou asi ani nešlo.

Možno to bola skrytá tradícia veľkého
a starého uhorského mesta, ktorá túto epizódu
premenila z krátkeho postmodernistického
protestu na viachlasný prúd, ktorý postupne
naberal na sile. Nezostal len pri obdive
famózneho Makovcza zahľadeného do toho, čo
nazýval archetypmi karpatskej kotliny; objavili
sa tu aj prúdy, ktoré sa vedome chceli vrátiť
k moderne (Š. Zahatňanský a i.), architekti či
skupiny, ktoré smelo pokračovali v uvoľnene
kreatívnej osobnostnej alias personalistickej
tvorbe (KOPA), aj tí, ktorí našli úspešný
kompromis medzi západným minimalizmom
a východnou naráciou (ktorú Kobanovi
symbolizujú cibuľovité strechy kostolov
východného rítu).

Medzi posledne menované tendencie sa zaradila a dlhé roky úspešne v tejto názorovej
sfére pôsobí skupina okolo architekta Dušana Buráka s názvom
Architektonické štúdio Atrium.

Ctí kontext svojho regiónu a hybridizuje
jeho motívy s aktuálnymi architektonickými
tendenciami európskej architektonickej scény.
Mnohé veci tu nie sú vôbec ľahké. Svet východu,
vždy trpiaci tlmenejším rozvojom ako slovenský
západ, kraj kruto prevalcovaný vojnou, ktorá
znamenala hiát dodnes zreteľný, heroické
a netolerantné socialistické intervencie, ktoré
nekompromisne nastolili nový poriadok (pravda
neraz z titulu rovnostárstva priaznivý voči
východu), nová, možno priveľkorysá a jalová
architektúra – to sú dodnes zreteľné zásahy,
ktoré formujú tieto kraje.

Spomínam si na diskusiu krátko po novembri 89,
keď sa na Spolku, vtedajšom Zväze architektov
v Bratislave objavili ľudia zo Smižian, protestujúci
proti mohutnej panelákovej hradbe, ktorá
nemilosrdne mierila do stredu obce. Podarilo
sa nám ju vtedy zastaviť a Smižany postupne
obnovovali svoju kultivovanú podobu. Trvalo to
dlho a stála za tým drobná práca na drobných
architektonických perlách. Medi nimi boli aj diela
architekta Dušana Buráka a jeho partnerov,
napríklad vysoko cenená umelecká škola.
Je celkom drobná a nenápadná, nie ako tie
hranoly netolerantných panelákov, ktorými sa
s takou malou architektonickou námahou dali
pokryť celé hektáre.

Ak hovorím o naratívnosti, nemám na mysli
nejaké nadbiehanie prízemnému laickému vkusu-nevkusu, mám na mysli doplnenie a rozvinutie
toho, čo sa zo známych architektonických prúdov
zdá príliš redukované a diétne. Štúdio Atrium
vzťahuje európske podnety na svoje prostredie,
hľadajú napríklad spojitosť medzi formálnymi
výbojmi typu zalamovaním tvarov na spôsob
japonského origami a tradične šikmými plochamistrechami
slovenskej rustikálnej zástavby.

Splácajú dlh nedávnej absencii luxusnej
vilovej výstavby a je zrejmé, že dokážu naplniť
veľmi spoľahlivo to, čo sa sformovalo do akéhosi
etalónu kvalitného vilového objektu. Architekti
štúdia sa stretli s vnímavými stavebníkmi
a dokážu pre nich pripraviť projekty, ktoré
sa celkom nedištancujú od svojho lokálneho
kontextu a inteligentne naň reagujú (napríklad
vila A v Kostoľanoch), ale súčasne si budujú svoj
prísny abstraktný svet a spomínaný etalón dokážu
úspešne prekročiť (napríklad vila H v Košiciach,
či viaceré ďalšie).

Smelé riešenia u nich nechýbajú ani pri
obnove starších objektov. Výborne to vidieť
pri hranolovej nadstavbe budovy bývalých
plynární, ktorá mala pôvodne šikmú strechu.
Jej nahradenie plochou strechu hranolovej
nadstavby – toto prekročenie klasického
pamiatkarskeho princípu, hoci budova nie je
pamiatkovo chránená – je výborným príkladom
invenčnej sily, ktorá dokázala protirečivým
riešením nie potrieť, ale zvýrazniť historický objekt.
Podobne nadstavba nevýraznej budovy
polície v Čiernej nad Tisou ju posunula z neurčitej
konvenčnosti k aktuálnosti inteligentným použitím
hranolového vysunutia, ktorú nedávno vniesli do
architektúry vynikajúci Holanďania.

Vidíme tu aj odrazy smelého a prenikavého
nápadu, ktoré sa dokážu zbaviť konvenčných
záťaží, ak tieto bránia slobodnej výpovedi.
Obzvlášť pozoruhodné je, že to autori dokázali
spojiť s témou tak konvenciami zviazanou, ako je
téma národná. Pamätník Bjønstjerne Bjørnsonovi
patrí medzi ojedinelé diela v celoslovenskom
meradle a skvele ho inšpiroval nielen
Jurkovičov dávny návrh, ale aj súčasné nórske
architektonické zásahy do panenskej krajiny, veď
napokon išlo o pamätník práve príslušníkovi tohto
národa.

Invenčné riešenia sa darí vnášať aj do ďalších
podobne drobných a nenápadných riešení, ako
napríklad pri drevenom kríži-nekríži na vojnovom
cintoríne v Bodružali. Vynechanie a prázdne
miesto v skladačke, ktorá pripomína cintorínové
kríže Jurkovičove a súčasne odkazuje na aktuálne
diela vrstviace drevené hranoly patrí medzi
mimoriadne, hoci drobné počiny súčasnosti,
ktorá tak často a tak neúspešne koketuje so
sakrálnymi témami.

Niekoľko projektov sa venovalo aj
fyzicky rozsiahlym zadaniam, pri ktorých
siahli architekti k ďalšiemu, pre ich tvorbu
výnimočnému motívu – organickému kruhovému
alebo valcovému tubusovému tvaru. Akoby
nechceli podľahnúť stereotypnej škatuľovosti,
akoby aj tu, napríklad pri návrhu prestavby
košickej železničnej stanice, alebo bratislavskej
Slovenskej národnej galérie chceli rozvinúť svoje
rozprávanie na veľkej ploche a veľkým gestom.

Štúdio sa nevyhýba nijakým zadaniam
a vykonalo oveľa viac, ako umožňujú predviesť
stránky tohto výstavného katalógu. Napríklad
sa venuje urbanistickým témam, či návrhom
prestavieb alebo novostavieb domovov
dôchodcov.
Aj pešie zóny patria do portfólia ateliéru, a ako
svedčí centrum Liptovského Mikuláša, aj tu vedeli
spojiť koncepčný celok s plejádou nápaditých
a kultivovane zvládnutých detailov.

Architekti sa však pri týchto témach nevyhli
neporozumeniu a s trpkosťou nesú disproporciu
medzi architektonickou predstavou o strohej
jednoduchosti (možno príliš protestantskozápadnej,
ako to bolo pri návrhu kostola do
Čižatíc) a túžbou ozdobovať, akýmsi horrorom
vacui, ktorý im stále pripomína cirkev, pre ktorú
diela navrhujú.

Rehabilitovanie kultúrneho milieu východnej metropoly

a kraja, ktorému dominuje nie je
možné za pár rokov a je to úloha pre niekoľko
generácií. Mladí Košičania začali už v hĺbke
osemdesiatych rokov minulého storočia.
Odvtedy uplynuli viac ako tri desaťročia, čas
neobyčajne dlhý na to a obdobie bez tragických
prerušení typických pre minulé storočia. Sme
svedkami vzácnej kontinuity a štúdio Atrium je
miestom, ktoré sa podieľa na tejto kontinuite.
V ňom sa medzigeneračná kontinuita prejavuje
bezprostredne a slova sa tu ujíma organicky
a plynulo ďalšia architektonická generácia –
Michal Burák, Marek Bakalár, ale aj Marek Ganz
a spol.
Vzácna polyfónia architektúry kraja metropoly
východu sa nielen vďaka rozmanitosti
zakladateľov na konci 80. rokov minulého
storočia, ale aj vďaka ich synom a dcéram stáva
európskou. Mám na mysli tú európskosť, ktorá
je založená na kontinuálnej spojitosti, hoci aj
rôznohlasnosti. Nie tú, ktorá spočíva v surovom
ničení minulosti (lebo ani tento moment nie je
Európe vôbec cudzí). K tejto európsky kultúrnej
dimenzii prispelo aj archiektonické štúdio Atrium.

Plejádu spomínaných paradoxných sôch na
košickom námestí, neveľmi dobrých a po čase
opakovane demolovaných nedávno zavŕšilo
Bartuszovo famózne dielo: starý Jakoby sa
skúmavo, trochu pochybovačne pozerá kamsi
hore na vedľajší dom. Dokonca ani nestojí na
Hlavnej, len trochu bokom. Čo vidí múdry starec?
Je táto skvelá socha, jedna z našich vôbec
najlepších verejných sôch, predzvesťou návratu
kultivovanej európskosti do košických ulíc a do
ich architektúry?

Autor: Prof. Ing. arch. Matúš Dulla, DrSc.
Zdroj: Časopis Architekt, 04/2012