Aká je ta najlepšia architektúra na Východe Slovenska

Nemá lokálne špecifiká, ktoré by jej zbytočne uberali na kvalite, a aj preto sa dá porovnávať s Európou. Tím mladých autorov zmapoval, čo dobré sa postavilo medzi Popradom a Čiernou nad Tisou za posledných pätnásť rokov. Výsledok je viac než dobrý.

Poznáte tie dokonalé fotky zo súťaží a rôznych časopisov. Všetky línie sú rovné, kompozícia vyvážená, nikde nič nezavadzia ani nevytŕča. Kuchyňa je taká uprataná, že v nej snáď nikdy nikto nevaril a keby to náhodou aj chcel ktosi urobiť, určite by sa mu stalo niečo škaredé.
O mnohých z tých domov si poviete, že sú nádherné. Nádherné a nedostupné. Stvorené pre niekoho iného. Pre objektív fotografa. Pre lesklé stránky magazínov. Pre tých – čo na to majú.



Áno, sú to predsudky. Rovnako ako je predsudkom, že na východ od Bratislavy netreba mať priveľké očakávania. Architektúra, ktorá tu vzniká, je rovnako kvalitná, ako kdekoľvek inde na Slovensku – a dá sa porovnávať aj s tým, čo sa deje vo svete.
Hovorí o tom aj projekt Eastside Architecture, za ktorým stojí Michal Burák. Do knihy Súčasná architektúra na východe Slovenska vybral spolu s Elenou Alexy a Katarínou Trnovskou to najlepšie, čo na východe vzniklo za posledných pätnásť rokov.
Spolu je to až štyridsať stavieb – od rodinných domov, cez dom smútku, kostol a cintorín až po košický Kulturpark, ktorý u nás vlani získal viacero architektonických cien. Okrem tohto výberu však autori projektu urobili ešte čosi – oslovili fotografa, ktorý architektúru nikdy v živote nefotil.

Nie je to zlé

Bol v tom jasný zámer, hovorí Michal Burák. Mal pocit, že východoslovenská architektonická scéna si zaslúži viac pozornosti. Obzvlášť preto, lebo v posledných desiatich rokoch citeľne zintenzívnela. „A tiež sme mali snahu odtabuizovať predstavu, že architektúra je čosi privilegované a ‚nastajlované‘ – určené len pre úzky okruh ľudí,“ hovorí Burák.

Sám je súčasťou ateliéru Atrium, ktoré patrí k jedným z najčinnejších v tomto regióne a dobre vie, že kvalitná stavba vznikne iba ťažko vtedy, keď si ju nikto neobjedná. „Čím viac objednávok – tým viac dobrej architektúry môže vzniknúť. Samozrejme, kvalitná architektúra je nanajvýš jedno percento celkovej produkcie, ale to neplatí len u nás. Je však rozdiel, ak sa postavia tisícky stavieb alebo len desiatky.“
Povedomie o tom, aké výhody má pre investora, keď vytočí číslo architektonického ateliéru, vraj rastie, ale stále to nie je ideálne. „Architektúra naberá spoločenský význam pomalšie. Nie je to ‚masovka‘, hoci ovplyvňuje masy,“ dodáva.
Počas piatich rokov zozbieral v rámci projektu Eastside Architecture dokumentáciu k asi sedemdesiatim stavbám, hovorí však, že popritom dobrom, samozrejme, vzniklo aj množstvo zbabraných stavieb a niektoré možno zaradiť aj do kategórie premárnených šancí.
A hoci by sa možno viacerí radi vyžívali v miestnych „východniarskych“ špecifikách – úspechom je, že hľadanie akéhosi regionalizmu, tradicionalizmu či lokálnych vychytávok, už aj na východe opadlo.

Na nič sa nehrá

„Sú skupiny architektov, ktorí vo východoslovenskej architektúre vidia isté špecifiká, ja k nim nepatrím. Pred desiatimi – pätnástimi rokmi tu naozaj boli snahy, aby sa tamojšia scéna odlišovala od ostatnej. Vtedy sa to dialo aj v iných krajinách – podčiarkovalo sa hľadanie vlastnej identity. Táto snaha však vyprchala a to je dobre,“ hovorí Elena Alexy.

Kvalitné stavby podľa nej na východe robí síce iba zopár, ale zato silných ateliérov, ktoré tu pôsobia. „Ale nie je to iba východniarske víťazstvo, pôsobia tu aj ateliéry z Bratislavy či Liptova, no pravda je, že to stojí a padá najmä na niekoľkých veľmi šikovných ľuďoch, ktorí mali odvahu a ostali tu – medzi ktorých patria napríklad ateliéry Atrium či zerozero. Zároveň tu však začína pôsobiť aj dosť mladých autorov, s ktorými prichádza nová nádej.“
Ani podľa Kataríny Trnovskej nemá východná scéna špecifiká, a ak, tak jedine v tom, že v nej prevláda pravdivosť. „Miestni architekti sú zžití s terénom regiónu aj s jeho podmienkami. Vedia, čo si môžu dovoliť a to ich v dobrom slova zmysle drží pri zemi. V praxi majú stanovené striktné limity, a preto nerojčia o veľkých formálnych gestách, ale sústredia sa na podstatu. Výsledkom je dom, ktorý sa ani na nič nehrá, ani nezápasí so svojím užívateľom a pritom svojimi formálnymi kvalitami drží krok so súčasným architektonickým kontextom vo svete.“

Trochu inak to predsa len vidí Michal Burák. „Vtipnou charakteristikou takmer každej stavby je akási ‚folklórna nedokončenosť‘. Na úplné dokončenie už väčšinou nikdy nie sú peniaze a potom nám ostávajú zo stropov visieť holé žiarovky, ktoré sú dnes vlastne celkom moderné,“ hovorí so smiechom.
A možno budú časom v architektúre moderné aj fotky, aké sa autori rozhodli zaradiť do spomínanej knihy. Samozrejme, sú tu aj tie krásne, meravé, nedostupné zábery, pri ktorých má vaša túžba po zobrazenom objekte prerásť minimálne do stavu platonickej lásky. A aj často prerastie, o tom niet pochýb. No sú tu aj fotografie, ktoré ukazujú, ako dobre sa v tých domoch dá variť, zabávať, oddychovať, spať, jesť a azda aj naozaj ľúbiť.

autor: Jana Németh – denník N