Hejce

„Štyridsaťdva metrov ticha“. Memoriál je poňatý ako cesta vnorená do krajiny a zmenená v mieste tragédie na inú – vznešenú dimenziu cesty. Celá je vedená v horizontálnej polohe dĺžky 42 metrov, šírky 0,6 metra a je orientovaná v smere letu osádky – na sever, domov… Ona zanecháva jazvu v jestvujúcom parku – drobná modelácia terénu so zachovaním stromov a pôvodného stavu. Na nerezovom povrchu cesty sú umiestnené plastické písmená mien slovenských vojakov – vytvárajú štylizovaný morseový signál SOS. Jej dimenzia je čitateľná aj z vtáčej perspektívy. Reflexná plocha sprítomňuje v zemi ležiace mená s nebom a súčasne vyjadruje spôsob ich poslednej cesty. Pokračovanie „prerušenej cesty“ je riešené ako cesta v novej dimenzii – nad oblakmi a letiacimi holubicami. Výtvarné dielo je umiestnené pod zemou ako negatívny reliéf v nerezovom plechu. Na pochôdznom skle sú vypieskované nápisy v troch jazykoch a znak Slovenskej republiky a KFOR. Dutý priestor cesty je vymedzený technicky dokonalým betónom a jeho dno z drveného betónu. V noci je tento priestor osvetlený modrým svetlom. Vlajkonosiče sú nerezové nosníky obdĺžnikového prierezu asociujúce krídla lietadla. Sú naklonené a podsvietené svetlom. Nosiče kvetov a vencov sú umiestnené v rezovej rovine tragédie a sú tvorené štíhlym obdĺžnikovým nerezovým profilom šikmo umiestneným proti ceremoniálnemu priestoru. Ten je vymedzený od okraja miestnej komunikácie po rezovú rovinu a je tvorený húževnatým trávnikom. Zámerom autorov je vyjadriť na štyridsiatich dvoch metroch pocit ticha, pokory a katarzie. Tragédia, nezmyselnosť ale aj ušľachtilosť, vznešenosť a oslavnosť ľudskej potreby napomáhať porozumeniu medzi ľuďmi a národmi… Nesie v sebe akúsi univerzalitu – sebareflexiu prítomnosti a budúcnosti.

Náš návrh sa bohužiaľ nikdy nezrealizoval, skončil totiž ako tretí v poradí.
Pre nás je však veľkým zadosťučinením, že pozostalý obetí v našom návrhu našli presne to čo hľadali, to čo stratili.